Prečo chodím do kostola

Autor: Jozef Bátrna | 8.6.2013 o 11:35 | Karma článku: 9,41 | Prečítané:  1287x

Som katolík. Kresťan. Miništrant. Pravidelne sa zúčastňujem na svätej omši v nedeľu, sviatky i (prvé) piatky, keď sa dá aj inokedy. Prečo vlastne? Je v tejto modernej dobe ešte dobré takto tráviť môj voľný čas?

Čoraz viac kresťanov bojkotuje chodenie do kostola. Zažívam to vo svojom okolí. Niekto pre kňaza, iný celkovo stratil dôveru v cirkev, ba niektorí stratili vieru v Boha. Niektorí chodia do kostola už len zo zvyku, kvôli rodičom, či aby susedia nepovedali. Niektorí sa boja trestu, hriechu, pekla...

Doviedlo ma to k myšlienkam - prečo tam chodím ja? Prečo verím? A v čo verím?

 

Nie vždy som chodil do kostola s radosťou. Sprvu ma tlačili rodičia, zlom nastal až pri birmovke. Vtedy som začal aj miništrovať. Prešiel som si ortodoxným katolicizmom (resp. vierou v jedinú správnu vieru), duchovným suchom, obrátením, azda nie raz. Hľadal som vieru na rôznych miestach aby som sa vrátil k Bohu. Len ho teraz vidím v inom svetle, než v akom som ho vnímal predtým.

 

Viera

 

Verím v Bibliu, v jej metaforickú podobu a jej úžasný motivačný a povzbudzujúci charakter.

Verím v trojjedinosť Ježiša Krista, Ducha Svätého a Otca. Verím v Alláha. Verím vo Vyššiu energiu. A verím, že to všetko sú len mená, rôzne ponímajúce jednu a tú istú bytosť.

Verím v Lásku, ktorá stvorila svet. Pokladám to za vieru rozumovú - je racionálne zdôvodniteľné, že vesmír vznikol vďaka prvotnému impulzu. To dokazuje prítomnosť Niečoho "vyššieho". A verím, že toto Niečo je Láska. Prečo inak tvoriť, ak nemilujem to, čo tvorím?

 

Cirkev

 

Náročná téma. Bezák. Predávanie odpustkov. Pedofília. Inkvizícia. Je toho toľko. A zdanlivo len tie negatíva vyplávajú na povrch. Sám nemám len pozitívne skúsenosti s kňazmi či kresťanmi, zato mám veľa takých, ktoré sú viac než pozitívne, skúsenosti s ľuďmi, mladými či starými, ktorí svojím postojom, životom šíria Božie milosrdenstvo. Skúsenosti s ľuďmi, ktorí pomohli mne či iným, keď bolo najhoršie, ktorí sa tešili, keď bolo najlepšie. Nie všetko sú to kresťania, no všetci do jedného veria v Lásku.

Ľudia zvyknú nadávať na cirkev, hlavne na rímsko-katolícku. No tiež nadávajú na politikov, celebrity, lekárov, novinárov, učiteľov...

Snažím sa vnímať svet z toho "ružového uhla". Áno, som si vedomý chýb cirkvi. Zároveň však verím, že zmena k lepšiemu je možná!

Nie so všetkým, čo cirkev učí či čo koná, súhlasím. Naozaj nie. To mi však nebráni mať v ňu vieru. Vieru, že svojou troškou pohnem svetom.

Nemyslím si, že cirkev (obzvlášť tá rímsko-katolícka) má monopol na spásu. Sám hľadím na svet skrz rôzne filozofie, sympatizujem s hermetizmom.
„Jsem křesťan, ó králi, a nestydím se být zároveň hermetikem.“ (Paracelsus)

Myslím si, že skrz kresťanstvo je najjednoduchšia cesta, pretože učenie ako také odkazuje na lásku k sebe a blížnym.

 

Sviatosti

 

Verím, že každý, kto verí v Lásku, kto žije podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, bude spasený. Nech už nás po smrti čaká čokoľvek. Nemám strach zo smrti, vlastne som celkom zvedavý.

Verím, že Ježiš sňal všetky naše hriechy smrťou na kríži. Napriek tomu sa snažím pristupovať ku sviatosti zmierenia, tj. k svätej spovedi. Osobne ale jej zámer vidím skôr v tom zmierení. S Bohom. So sebou samým. Pretože v odpúšťaní je ohromná sila.

Verím v Eucharistiu, ako premenené telo a krv Kristovu.

Myslím, že dedičný hriech spočíva vo vyhnaní z raja, teda nič, čo by sa dalo zmyť. A ak áno, nie je k tomu treba nič viac, než prijať Lásku. No verím v zmysel Krstu, v jeho mystickú symboliku. Škoda, že v severných krajinách (ako aj na Slovensku) sa zúžil na tri poliatia hlavy vodou. Do vody pôvodne vstupoval celý človek, aby sa naplnila symbolika smrti starého človeka a narodenia nového.

Verím v posvätnosť manželstva, zväzku medzi mužom a ženou, kde sa z dvoch osôb stáva jedna. Prečo sa mi cirkevný zväzok pozdáva viac než svetský je jeho nerozlučiteľnosť. Akosi sa mi viac páči večnosť a nerozlučiteľnosť, ktorá z toho vyplýva. Iste, poznám veľa manželov, ktoré svoj zväzok uzatvorila pred zrakmi štátneho úradníka a žijú šťastne a v láske. Myslím, že obsah je podstatnejší než forma, ktorá však tiež má svoje miesto v mystike.

 

Toto všetko mi však nebráni v silnej kritike cirkevných úkonov. Priveľa pompéznosti a zložitosti. Nekresťansky drahé, odporujúce aspoštolským zásadám. Zdá sa mi, akoby sa dbal väčší dôraz na formu, ktorá sa priam adoruje a samotný obsah - Kristova Láska - sa dáva do úzadia.

 

Kostol

 

Tichá stálica, nemenná vo víre hektických vetrov. Oáza pokoja.

Mimo omší je kostol zväčša prázdny, aspoň ten náš. Pár ľudí v tichej modlitbe, hluk sveta zostal za hrubými dverami. Nič by mi nebránilo na takom mieste zaspať. Cítim sa bezpečne a pokojne, ba priam izolovane od svetských starostí. Jestvuje lepšie miesto pre modlitbu? Pre rozhovor s Bohom, či so sebou samým? Pre odpočinok od sveta, pre rozmýšľanie, hĺbanie, meditovanie?

Netvrdím, že inde sa to nedá - zhovárať sa s Bohom, telom, mysľou... no opäť, zdá sa mi to neuveriteľne ľahšie tu, hoc je Boh všade vôkol nás.

Pre mňa je kostol týmto. A ničím iným byť nemôže. Pravý chrám Boha si totiž každý nosí vo svojej duši. To je chrám, ktorý Ježiš za tri dni postavil, to je chrám, do ktorého prijímame Božie telo pri Svätom prijímaní.

 

Omša

 

Mnohé by malo byť zjednodušené, mnohé by malo byť lepšie vysvetlené. Myslím však, že mnohé je dobré.

Čítanie pasáží z Písma - Bibliu pokladám za veľmi edukatívny prameň, do čítaní sa vyberajú práve tie časti, ktoré sú najpovzbudivejšie, najmotivujúcejšie.

Kázeň - tu prichádza tá nepríjemná časť. Nie so všetkými kňazmi súhlasím, nie všetci mi "sadnú". Niektorí tam rozprávajú aj o politike, iní hania hriešne ľudské plemeno. Záleží to však od osoby a je veľa kňazov, ktorých kázne sú prinajmenšom inšpirujúce. Beriem to ako názorovú diverzitu "normálneho" života. Teda počúvam cudzí názor, neprerušujem ho, len v duchu sa s ním buď stotožňujem, alebo nie. Ak nie, vymýšľam protiargumenty, snažím sa prísť na to, ako to vidím ja. V istom zmysle sa mi to ponáša na čítanie blogov či úvah, iných názorov.

Eucharistia - najkrajšia časť. Premena chleba na Kristovo telo a vína na Jeho krv. Opäť na duchovnej úrovni. Prijímanie Boha je pritom však viac než metaforické.

 

Keď kňaz dáva požehnanie, klaniam sa. Nie kňazovi, Bohu, na znak úcty, vďačnosti, lásky.


Záver

Netvrdím, že by sa teraz všetci mali hrnúť do kostola. Netvrdím, že iné názory na svet sú zlé. Myslím, že na čom záleží je Láska. Milovať ľudí, milovať Pravdu a hľadať Pravdu. O sebe, v sebe. Pretože tam je skrytá všetka subjektívna pravda. Netreba preto chodiť do kostola, sám tam však chodím, pretože to považujem za dobré.

"Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce." (Mt 6,21)

Myslím, že je toho veľa, čo sa dá RKC vytknúť, čo vyžaduje reformu či väčšiu ľudskosť. Pápež František je ten správny muž.

Nechodím do kostola preto, že by som sa bál smrti či pekla. Nechodím tam z donútenia ani zo zvyku, ani preto, pretože je to písané v cirkevných prikázaniach. Chodím tam dobrovoľne, stretnúť sa s Bohom. A s inými ľuďmi, ktorí chcú sláviť Boha. Pretože človek Boha potrebuje, nech už ho nazve akokoľvek.

Stretnúť sa s Bohom v oáze pokoja, tichej adorácii či spoločnej oslave.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?